Zjavne som málo politicko korektný, lebo táto referendová kampaň mi nijako nedvíhala tlak. Hádam po prvýkrát mali Slováci šancu pričuchnúť si k tej najprimitívnejšej, najpôvodnejšej forme demokracie, a tak nečudo, že to niekedy so svojimi móresmi prepískli. No a čo, kde a kedy sa to mali naučiť, keď doteraz si volili medzi dvomi, tromi panáčikmi, a zrazu sa majú rozhodovať o hlavybôľnych ideológiách. V bipolárnom rozstrele, buď – alebo, ako na tenisovom kurte, jeden proti druhému.
Nevšimli ste si, ako sú predstavitelia politických strán opatrne, až povážlivo ticho? Nie je to len tým, že sa boja prešľapu, aby nestratili nejaké tie hlasy v ďalších voľbách. Tam kdesi hlboko vovnútri im z tohto referenda začína lepiť. Zrazu si tu začne rozhodovať nejaký pouličný ľud? O veciach, ktoré si bude sám určovať?
Často omieľaná, sluníčková olympijská mantra hovorí, že nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa. Kolosálna…Načo je taký športovec, ktorý sa ide zúčastniť sa?
Táto kampaň mala zmysel aj sama osebe. Prinajmenšom ako budíček pre ten ľahostajný ľud. Ale referendum je o zrátaných hlasoch. O počtoch, percentách, kvórach. Spadlo to všetko Slovákom ako pečený holub na tanier. Okrem tých 400 tisíc ľudí z petície, zvyšných 5 miliónov nemuselo ani prstom pohnúť. Takáto šanca sa už nemusí opakovať.
V Amerike o tom bude rozhodovať len zopár sudcov.“