Cintoríny sa hemžia príbehmi. Niečo z náhrobného kameňa prezradia tie dátumy, ale najhlbšie možno preniknúť vtedy, ak sme tých ľudí zaživa aj poznali.
Zomrela tridsaťročná. Rakovina. Mala smolu? Pred dvadsiatimi rokmi si s tým doktori ešte nevedeli rady.
Päťdesiatdvaročný chlap. Veľa pil a fajčil. Ako vravia jeho kumpáni, keby nebol toľko pil a fajčil, mohol tu s nami teraz ešte piť a fajčiť.
Dvojmesačná, trojročný. Nikdy nezažili, aké to je, keď vás v materskej škôlke nútia po obede spať. Alebo na gympli písať esej o neznesiteľnej ľahkosti bytia.
Tridsaťdvaročný samovrah. Tak tu je lepšie mlčať. Ak napíšem, že som ho roky poznal, že som ho veľmi dobre poznal, tak napíšem poriadnu blbosť. Tu je lepšie mlčať.
Deväťdesiatročná. Nesmierne šťastná praprababička. Ľúbila aj slaninku, jedla všetko doradu, asi teda nikdy nečítala správy Svetovej zdravotníckej organizácie.
Sedemdesiatročný manželský pár. Ten si vždy nechám na záver okružnej jazdy po rodinných cintorínoch. Príbeh par excellence, bez akejkoľvek literárnej melodrámy, a pritom taký reálny, ako tie dva metre zeminy.
Jednoduchí, dedinskí ľudia. Nemali deti a čo si pamätám, nemali ani žiadnych blízkych príbuzných. On mal ju, ona mala jeho. On nebol žiaden ideál, do krčmy síce nechodil, ale doma si vkuse ucopkával z lacného trúnku. Ale ju nikdy nebil. Aj ako tak porobil, čo bolo treba. A ona ho milovala a milovala. Až kým nezomrel. Potom chodila na cintorín deň čo deň. Na kameni sa vyplakávala. A plakala a plakala, až kým aj ona nezomrela.
P.S. Nikdy im ani nenapadlo rozvádzať sa. Veď prečo aj, keď ich ani smrť nerozviedla.
O mŕtvych len dobre, na dušičky. Akurát tie živé duše by si mohli aspoň opraviť už roky sa mrviaci symbol smrti a života.