keď ľudia pri nej prichádzajú o humor.
Alebo aspoň zmysel pre humor, pochopenie pre odľahčenie napätého povolebného šibrinkovania.
Pri obede bola debata o tom, kto koho zradil, zradoslavil, a podobne. Smutná debata, taká tá ideologická trýznivá zášť, bez štipky slobody. Tí sú takí, tí takí, tí hlúpi, lebo nezmýšľajú ako ja, tí nevzdelaní, lebo nevolia ako ja, tí sú hnedí, čierni, lebo volili Kotlebu.
,,Ja som volil Kotlebu, ale zatiaľ to tak nevyzerá, že by sa náš prezident chystali poveriť ho zostavením vlády“, chcel som odľahčiť, netušiac, akého oleja ešte viac prilejem do toho ich bezvýchodiskového trasoviska.
,,A hnedé čižmy už máš, alebo čierne?“ ,,A pochodovať vieš“?, zazreli na mňa sponad lyžice dve jedovaté dýky kolegu, (bývalého) kamaráta.
,,To ešte nemám, ale budem si musieť niečo nové kúpiť. Práve mi odišli tie 15-ročné turistické salomonky, ktoré som používal v zime na všetko možné. Aj na túry, do nečasu a pľušte. Nemáš tip na nejakú dobrú značku“.
Kamošovi (bývalému) akosi prestala chutiť polievka a nebadane vstal od stola.
So mnou ho teda nečaká žiadna dobrá debata.
Ale ináč, škoda ho. Veď práve on zvykol priklincovať ťažké debaty mantrou: ,,Pokiaľ nejde o život…“