,,Ale keď sa pominie táto skúška preosievania, začne z takejto duchovnejšej a jednoduchšej Cirkvi prúdiť jedna obrovská sila. Ľudia v totálne naplánovanom svete sa budú cítiť nevýslovne osamelí. A keď už úplne stratia víziu Boha, budú pociťovať celú hrôzu svojej biedy. A potom objavia ten malý košiar veriacich ako niečo úplne nové. Objavia ich ako nádej, ktorá je im určená, ako odpoveď, ktorú po celý ten čas potajomky hľadali.“
Je zaujímavé, že profesor Josef Ratzinger, neskôr pápež, hovoril o takejto vízii pre vieru a Cirkev ešte v roku 1969, keď bola prvýkrát publikovaná jeho kniha ,,Viera a budúcnosť”. Hovorí o Cirkvi, kde sa kladú oveľa väčšie požiadavky na iniciatívu jej individuálnych členov:
Nebude už viac môcť vlastniť všetko to, čo si vybudovala v čase prosperity. Keďže sa počet jej prívržencov bude zmenšovať…stratí mnohé zo svojich spoločenských privilégií…Ako malé spoločenstvo bude klásť Cirkev oveľa väčšie požiadavky na iniciatívu svojich individuálnych členov….
Pre Cirkev to bude ťažké, pretože ten proces kryštalizácie a vyjasňovania, ju bude stáť množstvo cennej energie. Stane sa tak chudobnou, Cirkvou tichých a pokorných srdcom…Bude to dlhý a únavný proces, taký, aká bola aj cesta od falošného progresivizmu na sklonku Francúzskej revolúcie – keď biskupa považovali za celkom chytrého, keď si robil žarty z dogiem, a keď dokonca naznačoval, že existencia Boha vôbec nie je až taká istá…Ale keď sa pominie táto skúška preosievania, začne z takejto duchovnejšej a jednoduchšej Cirkvi prúdiť jedna obrovská sila. Ľudia v totálne naplánovanom svete sa budú cítiť nevýslovne osamelí. A keď už úplne stratia víziu Boha, budú pociťovať celú hrôzu svojej biedy. A potom objavia ten malý košiar veriacich ako niečo úplne nové. Objavia ich ako nádej, ktorá je im určená, ako odpoveď, ktorú po celý ten čas potajomky hľadali.
Zdá sa mi teda isté, že Cirkev čakajú ťažké časy. Tá skutočná kríza sa poriadne ešte ani nezačala. Budeme musieť počítať s obrovskými zdvihmi. Ale som si rovnako istý, čo nás čaká na konci: nebude to Cirkev politického kultu, ktorá už ani teraz neexistuje, ale Cirkev viery. Možno už teda nebude dominantnou spoločenskou silou v tom rozsahu ako to bolo donedávna, ale bude sa tešiť novému rozkvetu, a bude sa považovať za domov pre človeka, kde bude nachádzať život a nádej až za hranicu smrti.“