Ten výkuk sa už zrejme nevedel dočkať, kedy sa mu začnú sviatky. Do Vianoc celý dlhý týždeň, do Silvestra dva a on chcel byť medzi prvými, ktorý spustí svoje ratata. Mrazivý večer, keď sa každý ponáhľa do tepla socialistického činžáku, a aby sa nám veselšie kráčalo, spoza rohu, spoza bučky, taká malá pendička, penda delobuchová.
Niežeby som mal až tak veľa proti kvalitným strelným zbraniam. Náš ročník ešte povinne aj na vojnu brali. Aj sme si celkom dobre zastrieľali. Ale to bolo na miestach, ktoré sa volajú strelnica. V takej tej spustošenej divočine. Pištoľ, samopal, guľomet, len ten kanón a riadenú strelu nám nezverili, v socialistickom rozpočte to boli príliš nákladné položky. Len tak, do ľuftu.
Nikdy nás netešila predstava, že by sme tie kvéry mali namieriť na hlavu nejakého nemeckého Hansa, či amerického Jacka. Alebo len tak s nimi plašiť divú zver v hore. Strieľali sme na terče, na strelnici, ako vravím, v zdivočenej pustatine.
Keď sa decko narodí, tak vreští. Plače, lebo chce upozorniť na seba, na svoje oprávnené potreby. Terajšie decká vreskom upozorňujú na seba, aj keď už majú meter deväťdesiat. Neraz by si zaslúžili po riti.