Nie tá učiteľka, nie tie deti, ale všetky tie pazvuky, ktoré smerovali do mojich sluchátok.
Väčšina škôl sa vzdeláva dištančne, teda učitelia posielajú deťom úlohy, ktoré si vypracujú a pošlú naspäť pani učiteľke. Alebo sa stretnú online, celá trieda, na komunikačných platformách ako Discord, Zoom, a podobne.
A tu sa ukázala celá pravda o kvalite nášho úžasného digitálneho sveta.
Pani učiteľka sa snažila každého z 15 žiakov čo najviac zapájať do tej 45 minútovej hodiny. Z 15 žiakov malo asi 5 slušné digitálne pripojenie s pomerne kvalitným mikrofónom. Ostatní desiati fachčili na akýchsi notebookových šunkách. A ono to v tých sluchátkach poriadne zaškrípalo, zavŕzgalo, pozasekávalo, zatrieskalo, zavrieskalo a zaklepalo.
Volá sa to tak vznešene, že sme online, že videokonferencia.
Prvých 5 minút som mal pocit, že som na veľkej stavbe, kde sa robotníci dohovárajú vysielačkami. Ďalších 5 minút som mal pocit, že som v stredovom pruhu na frekventovanej diaľnici.
A nakoniec mi bolo celkom jasné, že som sa ocitol na kástingu o najškrípajúcejšiu cirkulárku.
Klobúk dolu pred tou učiteľkou, ak to má počúvať 5 hodín denne.
A rodičia? Nekupujte deťom sprostosti na Vianoce. Ušetrite a kúpte im kvalitný hardware, zaplaťte kvalitné pripojenie na internet.
Nikto nie je taký bohatý, aby mohol kupovať lacné haraburdy.
Foto: Wikimedia Commons– public domain
