Po dlhom čase sme sa stretli s kamarátom naživo, nie live/online, ale naozaj naživo, tak riadne, z mäsa a kostí. Mali sme tie rúška, čo nám ženy pošili, ešte pred dvomi mesiacmi, z noci na deň, ani čo by nás do vojny išli vystrojiť.
Zlatá slovenská žena, ktorá okamžite vie, čo treba v núdzi robiť. A svet ešte stále horekuje, že …nie je dostatok PPE personal protection equipment, osobných ochranných prostriedkov.
Svet, pozývam Ťa na exkurziu pod Tatry.
Mali sme na sebe tie rúška a dodržiavali sme onen nonšalantný dištanc, ale to nám nebránilo poliať po jednom, po dva.
Bolo to také dôvernejšie ako na internete, také tête-à-tête, face to face – ako hovoria Angličania.
Aj keď sme si videli len tie oči. Unter vier Augen, ako hovoria Nemci.
Už viac nechcem tie telefónne paušály. Už viac nechcem tie internetové apky. Veď aj tak sú to len také vylepšené vysielačky.
Človek potrebuje cítiť toho druhého.
Ten ,,smrad“ človečiny.
Tú jeho človečinu.