Nepíšem tieto riadky ako verejnú výzvu hlavnému hygienikovi, hlavnému epidemiológovi, hlavnému premiérovi, aby otvorili školy.
Mňa by títo páni aj tak nepočúvali.
Jedine, žeby nás bolo viac, žeby nás bolo veľa…
Na FB stránke ministra Grohlinga sa množia komentáre ľudí, požadujúcich otvorenie škôl. Píšu rodičia, učitelia, ale aj vysokoškolskí učitelia. Tie deti sú doma už skoro mesiac a sú stále viac stratené. Dištančné vyučovanie, aj to najlepšie, nemôže ani zďaleka nahradiť reálnu prítomnosť v škole, komunikáciu učiteľa so žiakmi, socializáciu, spolupatričnosť a vôbec patričnosť, disciplínu, režim, fungovanie a vôbec, všetko to, čím spoločnosť ako taká žije.
Ten ľudský smrad toho druhého, aj seba.
Zmyslom edukácie, vzdelávania, je pritom vytiahnuť z každého to jeho najlepšie. A v školách boli predsa presne nastavené semaforické pravidlá, ktoré umožňovali reagovať na šírenie infekcie lokálne, regionálne.
Ak budú školy zavreté mesiace, bude sa tu rodiť stratená generácia. Generácia digitálnych konštruktov, ktorých jediným zmyslom bude ako tak sa nevyhnutne zaradiť do súkolesia virtuálnej mašinérie. Potom si ľahko namiesto premiéra vlády zvolia nejakého Kyborga a nám, čo už nemáme 20 ani 25, bez mihnutia oka v digitálnej ankete odhlasujú zákaz vychádzania, alebo aj ,,milosrdnú“ eutanáziu.
Len si spomeňme na Goldingovho Pána prsteňov, čo sa môže stať z partie mladých ľudí, ktorá sa ocitne bez mantinelov.
,,Čo desí čitateľov aj po toľkých rokoch, je zobrazenie ľudskej prirodzenosti, s akou sa človek začne správať, keď je v krízovej situácii. V momente, kedy zahodí svoju civilizovanosť a začne konať podľa inštinktov. Každá jedna z hlavných postáv predstavuje svojou povahou určitý typ ľudí. Možno trochu prehnane, ale slúži to len na zdôraznenie toho, kam až môže zájsť ľudská povaha, keď sa ocitne bez mantinelov, ktoré automaticky prijíma v spoločnosti.“
Keď pred časom bolo dovolené sláviť bohoslužby len pre šesť ľudí, veriacim bolo jasné, že je to takmer to isté, ako keby boli zatvorené úplne, píše Anton Ziolkovský. Ľudia majú duchovný život, ktorý sa vyjadruje navonok. Rozhlasový a televízny prenos účasť na bohoslužbe nikdy úplne nenahradí.
Náboženský život a s ním spojené bohoslužby v kostoloch však nie sú kratochvíľou na vyplnenie voľného času, ale pre mnohých často jedinou reálnou pomocou na zvládnutie ťažkej osobnej situácie.
Právo na náboženskú slobodu máme v ústave. Ľudia v kostoloch sa rizikovo nesprávajú. A vláda na čele s jej predsedom by mali vziať do úvahy, že pokornejšia komunikácia voči občanom SR a väčšia citlivosť voči ľudským a duchovným potrebám je namieste zvlášť v tejto chvíli, keď v dvoch (niekde až v troch) kolách dotlačili ľudí na základe politického, nie odborného rozhodnutia k účasti na celoplošnom testovaní.