Cesty sú pre autá, chodníky pre chodcov.
Snažím sa zacúvať na preplnenom parkovisku, 2-3 manévre, pozerám dopredu, doľava, doprava, spätné zrkadlá – všetko OK. V desatine sekundy preletí meter od môjho auta taký jeden Michael Schumacher na elektrickej kolobežke. Aspoň štyridsiatkou. Mohol som ho poriadne dochrámať, mohol som mať poriadne opletačky s políciou.
,,Precestoval“ som na bicykli celé Slovensko, desaťtisíce kilometrov. Chce to zručnosť, skúsenosť, inštinkt, šťastie, ale predovšetkým predvídavosť. Keď odbočujem vľavo, nestačí na pol sekundy zamávať ľavou rukou a čakať, že za mnou idúce auto (jeho šofér) si to určite všimne. Možno práve telefonuje, možno si na ulici všíma krajšie ženy, ako je tá doma. Pri takomto odbočovaní som napríklad rukou ukazoval smer odbočenia minimálne posledných 15-20 metrov. A pohľadom aj čekol toho šoféra za mnou.
Možno je do dobrá a pomerne lacná zábavka pre mladých, ktorým sa už nechce bez elektriny spraviť ani dva kroky po vlastných (budú mať brucho ako súdok, zadok ako šiaf). Možno cítia moderne, ekologicky, grétothurnbergovsky. Ale z ciest a chodníkov nech sa pekne pracú so svojim ekohipsterterorom. EU im z miliárd na zelenú ekonomiku určite postaví celý kolobežkový loop okolo Slovenska, v tej bubline nech si pre mňa za mňa robia svoje scooter parties.