Šéfka ma vyslala kúpiť nejaké zákusky k obedu. A mám postupovať podľa nasledovných priorít: 1. punčák, 2. doboška 3. medový 4. Esterházy. Ešte mi pripomenula toho Esterházyho, teda toho uhorského grófa, aby som si ho nepomýlil s nejakým Andrássym, Endrédym, Forgáčom, alebo Báthorym.
,,Čo si myslíš, že som už celkom sklerotický, a neviem čo je Esterházy?“
Ešte mi pripomenula, že ak by náhodou nemali, tak nemám kupovať.
To viem aj sám od seba.
,,Prosím vás, jeden punčák, slečinka“, usmievam sa cez respirátor.
,,Máme už len tento jeden“ – ukazuje taký ozobanec, z jednej tretiny naodlomený.
,,A dobošku?“
,,Nemáme“, zmätene reaguje mladá, fyzicky súca dievčina.
,,Tak mi dajte aspoň Esterházyho“, a už si robím slinky na grófsky, šľachtický dezert.
Kuká.
,,Esterházyho máte?“
Kuká a kuká.
,,Esterházy!“ To už na plné pajšle hučím do toho čínskeho respirátora, len aby mi to dievčisko rozumelo.
,,Esterházy, také nepoznám“, vraví predavačka v sekcii lahôdok.
Nakoniec som kúpil horalky. A tak som dnes získal predzvesť a pachuť toho, ako bude táto krajina vyzerať po roku dištančného vzdelávania.