Taký Nemec, s dlhým, šedivým copom, mi na parkovisku pred penziónom kladie otázku: ,,Čo je to za človeka, čo by do Rumunska prišiel ako turista?“
Vravím: Transfăgărăşan.
,,Na já, na já, na já“, aber, but – rozprávame sa po anglicky, ,,Ale toľko kilometrov zo Slovenska, za nejaké serpentíny v rumunských horách?
Ten Nemec, 20 rokov žijúci v Rumunsku, spravujúci si tam svoj EU biznis, naozaj ničomu nerozumie.
Tak mu teda to teda vytmavím: ,,Tak ako každý moslim má ísť aspoň raz za život do Meky, tak každý (dobrý) šofér by sa mal vydať aspoň raz za života na ,,najkrajšiu“ cestu na svete, Transfăgărăşan. Sám Jeremy Clarkson z top motoristického magazínu Top Gear ju označil za takú.
Nemec je družný, a ja som v šoku. Povážte, rozprávať sa v Rumunsku s družným Nemcom.
,,Ale do Konstanci, pri more, ani nechoďte – vraví Nemec, s dlhým, šedivým copom. Vyzerá to tam ako vojenské manévre, tanky, vojenská technika a v mori môže plávať všeličo, tá Odesa nie je až tak ďaleko.
Tak teda sľubujem, že do rumunského mora nevstúpim.
A nastupujem na Transfăgărăşan. Na tzv. Ceaușescuovu cestu. Na cestu, o ktorej sa ktosi vyjadril, že ako keby ju dizajnoval nejaký opitý umelec.
Najkrajšiu cestu na svete.
Sľuboval som si dve veci. Šoférsky zážitok za 1, plus výhľady za 1. Dokopy: 1+1 =2.
Tá aritmetika bola nakoniec obrátená hore nohami.
Keď som sa priblížil k tomu pohoriu, napriek všetkým múdrym meteo predpovediam, to tam bolo zahalené v hustých mrakoch. Ale už len idem, keď som sem meral 640 km, žene som povedal, že je teraz lacný benzín za 2 eurá, neskôr bude 3,50, a potom už vôbec nebude…
Kebyže len bolo pršalo, na tej slávnej ceste. Hmla bola taká hustá, že by ju mohol aj polenom krájať. A nikto predo mnou, nikto za mnou. Na najslávnejšej ceste sveta? Veď na takýchto serpentínkach v Alpách bývajú celkom slušné kolónky.
Konečne som dobehol autíčko. Zapnuté všetky svetlá, hmlovky, blikačky. A to všetko vidím len, ak som za ním aspoň 5 metrov. Keď mi ujde na 7 metrov, už nevidím nič.
Jediné, čo ma drží, je stredová čiara. Tak päť metrov dopredu.
A všetko ostatné, ako v hre na slepú babu.
Ale nevadí, veď som chcel šoférsky zážitok. A to teda zážitok naozaj bol, echtovný. Veď cesta samotná dáva zmysel, nielen destinácia. A okrem toho, ak si urobím z núdze cnosť, tak si môže povedať, že aspoň som nevidel tie strmé zrázy, do ktorých by som sa mohol zrútiť so svojím autíčkom.
Tak teda záverečná aritmetika:
Výhľady: žiadne, čiže mínus 1.
Zážitok?: plus 10.
Suma sumárum, podčiarknuté, zrátané, za 9 bodov.
A to som čakal len 2 skromné bodíky.
…………………………………………………………………………………………
Ak by ste sa ocitli v Transilvánii, ten Drakulov hrad veľmi ani neodporúčam. Veľa kriku (legendy) pre nič.
Ale oplatí sa navštíviť stredovekú citadelu v meste Alba Iulia. Najväčšia citadela na svete, prekvapivo krásne udržiavaná.
O Rumunsku možno aj nabudúce, ale jedným slovom asi najchudobnejšia krajina EU, pritom so skromným, ochotným obyvateľstvom.
#/media/S%C3%BAbor:Evo_transfagarasan.JPG){kind=link}
