Bezpochyby, prvou obeťou vojny je pravda. Vrchnosti bojujúcich strán od prvého dňa začnú zahmlievať, polopravdovať a klamať, ako tí, takí, olaskí spoluobčania.
Klamú svojich vojakov, aby len ďalej zomierali, mrzačili a na kúsky trhali tých druhých.
Klamú svoj vlastný kmeň, obyvateľstvo, aby ich v tom podporovali.
Klamú svet, aby sa mohli pred ním postaviť na piedestál slušnosti, správnosti, morálnosti. ,,To my sme tá kolektívna múdrosť, správnosť, morálka“.
,,To my sme ten kolektívny Západ, Východ, Sever, Juh“.
Ale predovšetkým, a hlavne, a najviac – klamú sami seba.
Človek musí najskôr oklamať samého seba, aby mohol ísť zabíjať druhého človeka.
V každom jednom je zárodok zla, kus Hitlera, Stalina, Pol Pota. Ale v každom zostáva ešte aj posledný decimeter kubický svedomia.
To svedomie treba zadusiť, a tak treba oklamať aj samého seba.
Ak je prvou obeťou vojny pravda, čo bude poslednou obeťou vojny?
Po rokoch budú historici písať historické traktáty.
A znovu budú klamať, ako takí olaskí spoluobčania.