V ten deň bola vyhlásená samostatná SR – lebo ináč sa to už s tými Čechmi zjavne ukočírovať nedalo. Vracal som sa zo služby, v centre Londýna. Na Strande som poznal už každý kameň, ale aj každého bezdomovca.
V ten večer som sa pri každom pristavil, bez ,,vyzvania“ som aj natiahol ruku s almužnou a ešte priateľsky prehodil:
,,Vieš, dnes mám veľký deň. Zrodil sa môj štát a ja mám nádej, že sa pre mňa stane naozajstným domovom.“
Tých tridsať rokov, to teda bola pekná húsenková dráha.
Ale nebanujem, že som vložil svoju nádej do genetiky Slovákov.
Akí sú takí sú, ja som predsa len jeden z nich.
A určite nie ten ,,múdrejší a správnejší“ od nich.
Cheers!