Neodpustil som si teda ani na Silvestra posledných pár kilometrov na blízkom tartane. Školský pozemok, ihrisko, bežecký ovál – všetko osvetlené až do desiatej.
Hádam tam nebudú strieľať, v tom dyme po rachejtliach sa zle dýcha.
Veruže strieľali a ostošesť. Dvaja pacani, ktorým veliteľku strelieb robila mamina.
Hádam ma netrafia? Veď na nich dozerá veliteľka.
Trafili. Nie takým tým horizontálnym zásahom, ako keď letí s plochou dráhou letu, ale skôr tá balistická trajektória, keď voľačo vyletí hore a potom vám na ľavú ruku padne zhora voľačo prekvapivo kovové.
,,Trafili ste ma, čo s tým teraz budete robiť? Nechcete si ísť zastrieľať na Ukrajinu, alebo do Gazy?!
Zostala zaskočená, troška, veliteľka strelieb. Možno nevie, čo je Gaza. Možno sa zľakla, že zavolám hliadku, alebo si budem vymáhať ,,bolestné“.
,,Ale veď tu sa môže strieľať“, napadla ju spásonosná myšlienka.
,,Tuu? Pani? Veď ste na školskom pozemku, na ihrisku, na mestskom športovisku, ešte ma troška bavte týmto silvestrovským naratívom, lebo v tom televízore nedávajú nič dobré!“
,,Ale veď aj vlani sme tu strieľali“, vynašla sa inštruktorka od palebnej čiary.
Tento argument som už toľkokrát počul, a toľkokrát nevedel naň dôstojne zareagovať. Napadlo mi jediné:
,,Tak viete čo, ja som voľakedy kradol, a už nekradnem“.
A bežal som ďalej.
Potom mi to nedalo. Prečo robí inštruktorku strelieb mamina na Silvestra? Kde je tatino? Po robotách? Ušiel od nich?
Vrátil som sa. Povedal som jej, nech svoje potomstvo ide pripravovať na kariéru v armáde NATO, na ochranu slobody a demokracie po celom svete – niekde do stredu ihriska, tak aby neohrozovala bežcov.
A ešte som sa jej aj ospravedlnil. Veď čo keď tých pacanov otiec opustil, a teraz ich nemá kto ani naučiť bezpečne strieľať na bežeckom ovále.
Hepyňújíér.