Moratóriu už odbila hodina, prezidentských víťazov ešte stále nepoznáme, no aj tak je toto súca chvíľa rozlúčiť sa s jednou érou.
Šéf zavesil v kancelárii portrét prezidentky na stenu, rovno nad moju hlavu. Tak tam visel. Bez ohľadu na vkus, ľudia vravia, že bola taká reprezentatívna.
Bude nová podobizeň, ale ja už pod ňou sedieť nebudem.
Zuzana Čaputová nebola nikdy politička, a pravdepodobne sa ňou ani nikdy nestane.
Nad štátnictvom je zbytočné sa aj zamýšľať a strácať vzácny čas.
Keď sa jej prvýkrát pošmykol jazyk, bola to len taká mladícka nerozvážnosť v predvolebnej kampani, neuvedomiac si, že slová ešte stále majú svoj význam, a preto ich treba vážiť?
,,Vo výsledku, v sociálnej oblasti, mali by sme byť krajinou, kde sa ľudia nebudú báť zomierať“.
Keď sa jej druhýkrát pošmykol jazyk, mala to určite citlivo prevnímané, ale vôbec nie premyslené.
„…mám pocit, že žijem v krajine, ktorej nerozumiem“
Keď sa jej tretíkrát pošmykol jazyk, nepochybne nedokázala významovo uchopiť, ako zatína do živého nervu slobodnej ľudskej bytosti.
Teda – prezidentka, štát, ako distribútori, zmluvní dodávatelia slobody.
Mojej vnútornej slobody?!
Súdiť úmysel môže len Boh. Posudzovať plody a dedičstvo konania prezidentky môže každý občan.
Ja Zuzane Čaputovej prajem veľa zdravia, hutnú prezidentskú rentu a spokojnosť v kruhu budúcich vnúčat.