marianno

Rím, Taliansko: Každý už bol v Ríme, len ja nie, aj keď už nie som najmladší.

Pristávame na Ciampino, a je to jedno z najsympatickejších letísk. Neveľké, čisté, prehľadné, bezpečné.

Neviem, ale ja sa tu hneď cítim ako doma, a nenechám si to pokaziť ani výstrahami, aký je Rím nebezpečný.

Svetlo, vzduch, tie čapaté borovice cestou z letiska, ja sa tu cítim doma!

Iné kafé je už železničná stanica Termini. 500 tisíc cestujúcich denne. Normálnych ľudí, ale aj plno darebákov. Povestní vreckári, aj domáci, ale údajne hlavne Rómovia, Rumuni, Chilania, a kdekto iní. Neviete ich odhadnúť, hlavne keď tie stanice a vlaky v špičke sú preplnené. Stanice Termini a Flaminio majú tú najhoršiu povesť.

Čo mám robiť v rímskom metre? Malý ruksačik z chrbta do ruky, pritlačiť k ľadvinke s dokumentami, a pravačku mať poruke voľnú keby bolo treba.

Americká ambasáda uvádza, že v Taliansku sa ,,stratí“ ročne 2000 amerických pasportov.

Som ostražitý, ale nebudem ani pred- ani popokakaný.

Veď 99,99 percenta z tých Rimanov a turistov ani len nenapadne, aby mi siahali na môj slovenský, občiansky preukaz.

Neapol: Tu som strávil 4 noci a mohol by som písať fejtón za fejtónom. Letisko a transfer funkčné, hlavná stanica – no ako keby som sa vylodil v Bangladéši.

Ale OK, na mene nezáleží, a ani na veku.

Akurát ten čiastočný bordel.

Odpadky sa začnú hromadiť a hromadiť čím viac sa blížim do historického centra mesta. Spaccanapoli – to je taká 2 kilometrová ulica, priamica, ktorá pretína staré mesto napoly. Tie povestné uličky, jeden a pol metra široké, ozaj, mám sa báť sem vkročiť?

Ani nie, za bieleho dňa určite nie. Ráno, keď mesto len ožíva, sledujem ako po tých uličkách rozvážajú maminy dcérky, synov, do školy na skútroch.

Pomaly si zvykám. Aj tu žijú ľudia. Pod nohami bordel, nad hlavou sopka. No a čo, žijú a sú fajn, prívetiví, srdeční.

Metro je pomerne nové, na hlavnej stanici idem dole eskalátormi štyri etáže, kým sa dostanem na moje nástupište. A tam ani nohy. Čo tu zdochol pes? Posielam video domov z neapolského metra o siedmej večer. Prázdne nástupište. ,,A nebojíš sa, pýtajú sa ma“? ,,Nie, veď sú tu všade kamery, pri vchodových turniketoch policajti…

V Neapoli som sa prakticky len štyrikrát vyspal, ináč som cestoval na more, Capri, Ischia, Positano, Sorento, Paestum. Do Ríma alta veloce – vysokorýchlostným vlakom 300 km/h. Perfetto!

Nikde sa tak nenajete ako v Neaopoli. Tu sa narodila pizza, tu je každá reštaurácia akási svätyňa, tu je v každom pultovom predaji 20 druhov koláčikov a vo vedľajšom 20 úplne celkom iných.

Akurát prejsť cez cestu vyzerá ako nezvládnuteľná výzva. Keď tam nie je semafor, oni proste nezastanú. Prežijem?

Vstupujem do cesty. Dvíham ruku s otvorenou dlaňou voči autám – nie tak ako keď tínedžer na Slovensku ďakuje, že mu vodič zastal – dvíham ruku ako neapolský policajt a týmto gestom hovorím – chlapci, vy teraz budete stáť!

Žijem.

Napriek všetkému chaosu, akosi to tu predsa len funguje. Za štyri dni som nevidel jedinú kolíziu, jediné poškriabané auto.

Neapol.

(pokračovanie čoskoro)