marianno

Pozostatky ľudského tela si zaslúžia po smrti úctu a rešpekt. Takú decentnú úctu, taký pokorný rešpekt. Memento mori. Pamätaj, že aj ty zomrieš. Prach si, a na prach sa obrátiš.

Pompézne ceremónie nad úmrtím slávnej osobnosti sú pompézne ceremónie nad úmrtím slávnej osobnosti. A keď trvajú už dlho, asi nám chcú naznačiť, že nie každý ľudský život je rovnako hodnotný, vzácny a dôstojný, ako iný ľudský život.

Každej nebožtíčke a každému nebožtíkovi by som dal čo najskôr pokoj – nech odpočívajú v pokoji.

Ale zase, takej nebožtíčke, takému nebožtíkovi, je to už fakt ganz egal, čo tí pozostalí vystrájajú na tomto povrchu zemskom.

Písali sa osemdesiate roky minulého storočia a my, chalani z Československa, sme sa motali po Červenom námestí, v komunistickej Moskve. Tiahol sa tam obrovský rad, ľudia pokojne a pokorne čakali celé hodiny. ,,To bude určite do toho Leninovho mauzólea, tí Rusi chcú vidieť múmiu“.

Tak sme sa pridali, aj my chceme vidieť tú atrakciu, a hlavne keď sa vrátime  domov, aby sme na prvú otázku: ,,A videli ste aj Lenina?“, mohli odpovedať

ÁNO.

Čakali sme pol hodinu a rad sa len tak pomrvil. Čakali sme hodinu, a šóra ako slimák. Voľakto zakričal na najmladšieho z nás: ,,Jano, zbehni kúpiť voľáku vodku, však toto tu nemá konca kraja“.

,,Čo ste sa zbláznili?“, zrúkol na nás kamarát z Poľska, čo už pár rokov žil v červenej Moskve. ,,Však sa to tu len tak hemží kágébákmi, keď vás uvidia popíjať v rade na Lenina, tak vás pošlú do gulagu na Sibír!“

A tak sme to zabalili, čakať 12 hodín v rade nebudeme a vodku si dáme v najbližšej zabegálovke (krčme)

A ešte sme si urobili z núdze cnosť. Pochválili sme samých seba, že jednoducho dovolíme tej múmii vodcu svetového proletariátu odpočívať v pokoji.

Nech si ho očumujú Rusi.

Sic!