Pred príchodom to toho mesta sa nevyhnete predsudkom a mýtom. Vraj v Neapole je ,,čulý život“, počul som dnes v slovenskom rozhlase. ,,Totálny chaos“, hlásia tiktoky.
Môj prvý dojem na železničnej stanici Napoli Centrale?
Ako keby to ten Vezuv vychŕlil na celý Neapolský záliv len predvčerom. Všetko to tu lieta, hore dole, ako s červenou paprikou v zadku. 25 nástupíšť na stanici, no pritom som za 5 dní nevidel jediné meškanie vlaku.
Hneď pred stanicou mi treba prejsť cez cestu.
Ale ako, Bože môj??
Tam, pred stanicou, sú aspoň semafory na prechode, takže zelená je zelená aj v Taliansku, tak idem.
Už v polovičke cesty začne blikať oranžový ,,chodec“.
Čo teraz?
Nuž čo, bračekovci, utekajme, lebo fiaty a mopedy lietajú sprava, zľava.
A kde teraz zahodím špak z mojej zaslúženej cigarety po jeden a pol hodinovej nikotínovej abstinencii z Bratislavy?
No tam, alebo tam, alebo aj tam.
Lebo o odpadkovom košíku ani chýru.
Pred dvomi týždňami som bol v poľskom Vroclavi. Pol dňa som hľadal prvý špak na ulici. Nebolo ich. Lebo každých 30-50 metrov bol úhľadný, odpadkový kôš.
Neapol tiká inakšie.
Vyberám sa do centra, do môjho penziónu, a mám pocit, že som v Bangladéši. Tu ponúka Ind pizzu, tam ctihodný migrant, inžinier či gynekológ z Blízkeho, či ďalekého východu, nejaký ten dóner, či čo.
Mierim richtung Spaccanapoli. To je tá typická ulička v starobylom centre, kde na vás hľadí svätý Genaro, alebo Maradona na každom kroku. Vraj pešia zóna. No je, lebo tých domácich pešiakov a amerických turistov je tu ako maku, ale každých desať sekúnd na vás spoza chrbta zatrúbi aj domáci moped. V horšom prípade nepočuteľný elektrický skúter, alebo kolobežka.
A tu som sa ja ubytoval?!
Ale veď všetci predošlí turisti v recenziách hlásili, ako je to tam v noci tiché, ako sa dá dobre vyspať.
A tak si teda prvú noc pokojne spím a po slovensky sním, svoj prvý, juhotaliansky sen, v tomto pôvodne gréckom meste Neapolis.
Ráno je už voľáko iné. Prázdno. Lebo ja už o šiestej brázdim uličky starého mesta. Zametači, a zametačky zametajú, metlami upratujú tie dlažobné kocky, medzi ktorými ešte stále zostávajú drobné odpadky, ale kto by si s tým robil ťažkú hlavu. Veď zajtra bude zase zajtra, alebo aj nebude, ak sa Vezuv prebudí s novo akumulovanou silou.
O pol ôsmej sa pred školami hromadia mopedy. Mamina vezie synátora do školy a veselo vytrubuje, ocino vezie dcéru s prilbou na hlave a rúbe si to po mokrých, dlažobných kockách, ako Enzo Ferrari.
Za päť dní som nevidel jedinú dopravnú kolíziu, jediné poškriabané auto.
Ten chaos, tak nejako, s tou svojou vnútornou energiou, tak akosi fungoval.
Pozoroval som, sledoval som, skúmal som.
Prečo sa tí ľudia navzájom nezrážajú, nepozabíjajú?
Asi že žijú v prítomnej chvíli, v prítomnom momente. Venujú sa tomu, čo teraz okolo nich je a neriešia v hlave sprostosti.
Na Slovensku keď urobíte nejakú dopravnú chybičku, tak vám osemdesiat osem ďalších vodičov začne nadávať do idiotov, a že kto vám dal vodičák.
Tu každý zatrúbi, a tým dá najavo, že sa ide ,,niečo diať“.
A potom vás moped predbehne sprava, zľava, ak treba, tak aj ponad hlavu.
A život ide ďalej.
Pre istotu si ale dám pozor. Na semaforoch ma ,,celkom pekne pustia“, na prechode bez svetiel sledujem, čo sa deje, potom rázne vykročím a zdvihnem pravicu.
Nie, ako keď na Slovensku poďakujete vodičke, že vás pustila. Nie nejako tak, ako keby som hajloval, alebo čo.
Zdvihnem ruku ako policajt, s otvorenou dlaňou k autu, a…
Stoja ako päť peňazí.
Ale ak by ste chceli zakúsiť Neapol bez akejkoľvek premávky, odporúčam Napoli Sotterranea. Historické podzemné priestory, ktoré pred 2400 rokmi začali budovať starí Gréci, po nich Rimania, a slúžili ako akvadukty, útočištia, a na iné účely v neapolskom podzemí.
35 metrov pod Neapolom. Údajne s rozlohou až 460 štvorcových kilometrov.


Bol som tam minulý rok a dva dni som tam aj... ...
Celá debata | RSS tejto debaty