Tí, ktorí prežili Osvienčim, volali vrchného veliteľa tohto tábora ,,zver“, alebo ,,zviera v ľudskej koži“. Rudolf Höss riadil vyhladzovací proces 2,5 milióna väzňov počas troch rokov v pozícii komandanta Osvienčimu-Brzezinky. Ďalších pol milióna väzňov zomrelo následkom chorôb a hladu. Ešte aj rok po odchode z tejto funkcie sa vrátil do tábora, aby tam dohliadal na popravu 400 tisíc maďarských Židov.
Tento príbeh rozprávala na portáli Aleteia sestra Gaudia z Kongregácie sestier milosrdenstva poľskom Krakove. Príbeh o hromadnom vrahovi, ľútosti, spovedi, Božom milosrdenstve a odpustení.
Jeden z najhroznejších koncentračných táborov, s plynovými komorami, lekárskymi experimentami na ľuďoch. Nebol len pre Židov, Nemci sa chceli konečným riešením vysporiadať aj s inými menšinami, národnostnými, náboženskými, Rómami, kresťanmi, katolíkmi.
Sestra Gaudia potom spomína, ako Nemci jedného dňa zatkli celú komunitu jezuitov, okrem ich predstaveného, ktorý práve nebol doma. Keď sa vrátil domov, zmocnil sa ho taký žiaľ, že sa vybral za svojimi spolubratmi do lágra. Cítil nevyhnutnú potrebu byť v ich blízkosti.
Nejako sa mu podarilo dostať sa do tábora a začal hľadať svojich bratov. Stráže ho odchytili a zobrali k Hössovi. Strážcovia boli úplne presvedčení, že veliteľ ho jednoducho nechá odstreliť, bez mihnutia oka. Na ich prekvapenie však predstaveného jezuitov prepustil.
Keď sa vojna skončila, Hössa spojenecké vojská zajali, obvinili a odsúdili za zločiny proti ľudskosti. Bol odsúdený na smrť, jeho poprava sa mala uskutočniť v Osvienčime, kde sa tak usilovne snažil aplikovať Hitlerove konečné riešenie.
Höss sa strašne bál, ani nie tak smrti, hrôzu mal skôr z väznenia. ,,Bol úplne presvedčený, že poľskí väzenskí strážcovia mu to všetko zrátajú, že si bude musieť vytrpieť nepredstaviteľné muky. Na jeho veľké prekvapenie títo strážcovia, ktorým možno poslal manželky, dcéry a synov na smrť, s ním zaobchádzali dobre a ľudsky.
Höss nechápal.
,,A to bol ten moment jeho obrátenia, konverzie“, hovorí sestra Gaudia. ,,Zaobchádzali s ním milosrdne. Milosrdenstvo je láska, o ktorej vieme, že si ju nezaslúžime. Nezaslúžil si ich odpustenie, ich ľudský prístup. A napriek tomu to všetko dostal.“
Höss bol v detstve vychovávaný ako katolík, ale neskôr na svoju vieru zabudol. Teraz, keď mal 47 rokov a jeho život sa mal skončiť, a možno a v dôsledku zaobchádzania zo strany väzenských strážcov, sa rozhodol požiadať o kňaza. Pred smrťou sa chcel vyspovedať zo svojich hriechov.
Bola to zložitá doba, rany po vojne boli ešte čerstvé, a akosi nebolo možno nájsť kňaza, ktorý by Hössa vyspovedal. A vtedy si Höss spomenul na meno jezuitu, ktorého vtedy prepustil z Osvienčimu. Na pátra Władysława Lohna. Strážcom povedal jeho meno a prosil ich, aby ho vyhľadali.
A tí ho nakoniec našli v Sanktuárii Božieho milosrdenstva v Krakove, kde bol kaplánom. Prišiel za Hössom a umožnil mu vyspovedať sa.
,,Tá spoveď trvala a trvala a trvala“, hovorí sestra Gaudia. A nakoniec mu kňaz dal rozhrešenie. Na druhý deň prišiel páter Lohn znovu do väznice, aby dal Hössovi prijímanie pred smrťou. ,,A tak tam kľačal, to zviera, s očami plnými sĺz a vyzeral ako malý chlapec.“
…………………..
Toľko z príbehu, ktorý nedávno zverejnila sestra Gaudia. Zaujal ma hlavne pri pohľade na dnešné portály svetových médií, kde sa to len tak hemží vraždami, únosmi, znásilneniami, vydieraním, nenávisťou.
(Open ending).
Foto: Wikipedia
Celá debata | RSS tejto debaty