marianno

Rád čítam blog amerického filozofa Billa Vallicellu. Bill v minulosti prednášal na viacerých amerických univerzitách, neskôr mu diagnostikovali rakovinu a teraz žije svoj život v Sonorskej púšti. Každý deň napíše jeden blog, niekedy sú to len krátke bonmoty, glosy, ale často aj náročné filozofické traktáty.

V lete sa vybral na mesačný študijno-očisťovací pobyt v pustovni jedného z najodľahlejších kláštorov na západnej pologuli. Miesto neprezradil. Bez wifi, mobilu, akéhokoľvek kontaktu s okolitým svetom. Len poznámky, ktoré si robil do notebooku.

Tu je jedna z nich:

,,A tak tu stojím v tejto pustovni, nahý pred svojím svedomím. Prenikavá energia tohto miesta je ešte viac znásobená vonkajším a vnútorným tichom.

Niet úniku. Je hlboká noc. Sám v pustovni, ktorá je tiež taká sama, pod hviezdami, ktorým nestojí v ceste žiadne svetelné znečistenie našej civilizácie. Mŕtvolné ticho. Tu človeka nemá čo vyrušovať – iní ľudia, domáce zvieratá, televízia, rádio, internet. Len ja, moje knihy a moja minulosť – a duchovný rozmer, ktorý mi približuje ticho a samota. Presýpacie hodiny mojej existencie si vytrvalo konajú svoju robotu, a to je práve dôvod, prečo som tu, aby som ľutoval svoje hriechy a pripravoval sa na smrť. Tá hodina smrti je hodinou pravdy, keď všetky masky spadnú z tváre a výhovorky sa vo vetre rozplynú.

 Dnešný človek, rozptyľovaný a vykoľajený nekonečným sebastredným fňukaním, v pasci svojich ľudských horizontov, je natoľko pomýlený a zblúdený, že nie je ani schopný položiť si, seriózne si položiť otázku, či vôbec niečo je aj za tým dusivým horizontom.“