marianno

Milánske metro mi akosi nesadlo. Áno, tie šípky vás navigujú na každom kroku, ale keď sa zo stanice Loreto dá vystúpiť na piatich, šiestich, rôznych uliciach, večer, cestou do hotela sa môžem cítiť aj ako taký stratený sedlák v meste.

Pýtam sa vysokého, mladého blondýna, per pazucha s vysokou mladou blondýnou. Nie je blond ako blond, toto nevyzerá na germánsky blond.

Marianno: Dobrý večer, neviete prosím, kde je Piazza Aspromonte, je tam taký malý parčík?

Ivan plus Nataša: (po anglicky) Nehovoríme po taliansky, ale môžeme sa pozrieť do mapy?

Marianno: Mapu mám aj ja, ale je to len 400 metrov, takže…Toto metro ma akosi vodí za nos, a zopár tých podzemných tunelov som už v živote zakúsil.

Ivan: No to ste ešte neboli v moskovskom metre.

Marianno: No bol, bol, pred 40 rokmi, najkrajšie metro na svete. Odkiaľ ste?

Ivan: My sme z Ruska?

Marianno: To fákt? (prechádzam na ruštinu). To ako sa vám podarilo, ocitnúť sa v slovutnej Európe, s jej ešte slovutnejšími hodnotami?

Nataša: No, s vízami to bolo ťažké, ale potom aj tá cesta..

Marianno: Ahá, takže takto – (rukou veľkým oblúkom naznačujem okruh okolo pol zemegule)!

Ivan: Tak nejak (so skeptickým úsmevom odpovedá).

Marianno: A teraz vás vyskúšam z ruštiny, viete čo je to ,,zabegálovka“?

Ivan: No jasné, to je krčma.

(Tí dvaja mladí si zjavne užívajú túto konverzáciu, tešia sa,  veď sa mi priznali , že sú Rusi, a aj keď sú na nepriateľskom teritóriu, ja im tu nejdem ani nadávať, ani ich preklínať, ani im odrezať hlavu, či čo).

Marianno: Poznáte nablízku nejakú dobrú zabegálovku?

Ivan a Nataša: Nie, ale nájdeme, poďte s nami!

Marianno: Ďakujem, ale dnes sa už cítim ako zbitý pes. Dve jazerá vo Švajčiarsku, dve v severnom Taliansku. Ale keď sa táto sprostá vojna raz skončí, možno sa stretneme v najlepšej zabegálovke v Petrohrade. Moja žena by sa tam rada vybrala.