marianno

Vo vlaku z Blavy do Viedne si prisadám k mladému černochovi (triadsiatnik Anthony, reálne meno). Je tam také pohodlné single sedadlo, natiahnem nohy na tých 50 minút.

Nabíjam.

Anthony: Máte kúlovú power banku.

Marianno: Veľká a ťažká ako tehla. Kúpil som ju do hôr na túry. Ale tvoja je kúlovejšia, šikovná, malá.

Anthony: Idete prvýkrát do Viedne?

Marianno: Ja som Slovák, chodíme tam bežne. A ty pokračuješ, alebo sa vraciaš do Blavy?

Anthony: Idem na otočku, ubytovaný som v Bratislave.

Marianno: Odkiaľ si? A čo hovoríš na Blavu a Slovensko.

Anthony: Zo Ženevy. Tam som sa narodil, vyštudoval informatiku, pracujem na kyber bezpečnostných systémoch. Blava je fajn, veľmi dobre, ľudia normálni, mnohí mladí hovoria dobre po anglicky.

Marianno: Tvoja angličtina je nejaká veľmi dobrá na Švajčiara, počúvaj, študoval si ju?

Anthony: Naučil som sa z filmov, videí, V Ženeve je francúzština, ale ďalšími švajčiarskymi jazykmi nehovorím, ani nemecky, ani taliansky.

Marianno: Á, Ženeva, to je to mesto na hranici s Francúzskom, kam chodia Švajčiari nakupovať, lebo vo švajčiarskej časti je drahota, drahota?

Anthony: Nielen nakupovať, kupujú tam aj domy a pracujú vo Švajčiarsku.

Marianno: Máš rodinu?

Anthony: Áno, mám otca, mamu, brata, moji rodičia sa prisťahovali do Švajčiarska z Pobrežia Slonoviny. Ja som sa narodil v Ženeve.

Marianno: Ale či máš ženu a 5 detí?

Anthony: (v tomto rozhovore už pätnásty široký úsmev) Nie, som slobodný.

Marianno: Nájdi si babu na Slovensku, neobanuješ. Možno. Dúfam.

Je to ešte jedno z posledných miest v Európe, kde nájdeš normálnu ženu, ktorá nemá problém s otázkou: ,,A čo je to žena“. Ale nehľadaj medzi aktivistkami z mimovládnych organizácii.

Antohony, teba by som hneď bral za Slováka. Máš širokú, radostnú africkú dušu, si trošku šmrncnutý tým veľkomestkým kozmopolitizmom – ale len trošku, tá kalvínska Ženeva z Teba urobila poriadkumilovného človeka….

Anthony: A vy ste už boli vo Švajčiarsku.

Marianno: Áno, za päť dní som prešiel kus východnej časti, doobeda lanovkou na hory, poobede jazda autom po scénických horských cestách.

Anthony: Čo hovoríte na ľudí?

Marianno: Mal som predsudok, že taká tá striktná, richtiková, zošnurovaná rasa, dištancovaná. Ale príjemné prekvapenie, majú aj zmysel pre humor, dá sa zašpásovať.

Anthony: Chceli by ste žiť vo Švajčiarsku?

Marianno: Nie. Tri dôvody. 1. Nepochopiteľná drahota. 2. Mali ste závideniahodnú neutralitu, ktorú teraz niektorí vaši politici chcú zapredať za misu šošovice, podporujú Ukrajincov vo vojne, poškuľujú po EU a NATO. 3. Až príliš, ale hlavne dobrovoľne nasilu, musí všetko fungovať tak, ako má. Zákony, prepisy, nariadenia. Ja mám radšej trošku chaosu, anarchie. Vieš, čo je to serendipita?

Anthony: (ten chlap je vzdelaný, toto nevie hocikto) Štastná náhoda, príjemné prekvapenie?

Marianno: Presne. To je život. Pýtal si sa, že čo vidieť vo Viedni. Odfoť si moju mapu s obľúbenými bodmi. Ja chcem za 4 hodiny ,,orientačným behom“ urobiť 12 pamätihodností.

………………………………………………………..

Serendipita. Asi o pol hodiny sme sa náhodne stretli pred Ruprechtskirche, najstarším kostolom z 11 storočia.

Mykcujem dverami. Zatvorený.

Okolo sa ponevierajú policajti v maskáčoch aj kvérmi. Asi nejaká ambasáda nablízku.

Marianno: Prosím vás, prečo je ten kostol zatvorený?

Policajti: (s blízkovýchodnými bradami, ale zjavne aj génmi) To my nevieme.

Marianno: Toto je najstarší kostol vo Viedni, možno v celom Rakúsku, z 11. storočia. Možno najväčšia kresťanská pamiatka. V kresťanskej Viedni. To je ako možné, že je zatvorený?

Policajti: (kukajú ako puky)

Marianno: Kto je tu váš Bürgermeister (starosta) vo Viedni?

Policajti: (Jeden kuká ako puk, ten druhý loví v pamäti. Ale majú pomáhať a chrániť, tak nech sa potrápia a pomôžu) Van Bellen…(zakokce sa).

Marianno: To je váš rakúsky prezident, Alexander Van der Bellen, ja som sa pýtal na starostu.

Policajti: Žiaľ, v tom vám nevieme pomôcť.

Marianno: Ja viem, v niektorých veciach sa už Viedni nebude dať pomôcť.