marianno

Blížíme sa k Seefeldu, niekoľko kilometrov za innsbruckou diaľnicou a pred nami  kopček so 16% stúpaním.  To je viac, ako tie ich slávne hochalpenstrassen. Keď sa do toho namontuje jeden kamiónik, tak to všetci za ním môžu turbovať na jednotke.

To sa nám veru nechcelo, a tak sme zastali na najbližšom odpočívadle. Však sa ten kamión pominie.  A prvý človek, s ktorým som prehovoril v Rakúsku je sýrska utečenecká rodina.

,,Can you speak English?“, pýta sa mladá pani lámanou angličtinou. Identifikujem, pani je zahalená, Brennerský priesmyk z Rakúska len 50 kilometrov, ani to Nemecko už nebude odtiaľto veľmi ďaleko.

,,How can I help you“, pýtam sa a uvažujem, prečo sa ma v nemecky hovoriacej krajine nepýtajú po nemecky.

,,Múnich, Múnich“, dvakrát mi vysloví meno zasľúbeného raja. Nič viac. Asi už toho nie je veľa, čo vie po anglicky povedať.

Jasné. Prešli z Talianska cez Brennero, teraz smerujú do krajiny, ktorá im toľko sľúbila. Život, budúcnosť, prosperitu.

Hlavou mi prebieha itinerár našej jazdy. Od Blavy na Salzburg, potom hranica s Nemeckom v Piddingu, kde nás hraničná polícia odklonila, opticky z diaľky ,,preverila“ , odobrila a už sme boli u Nemcov. Potom ešte zatočiť pri Rosenheime na Kufstein, a už sme boli zase u Rakúšanov. A teraz ideme na sever, žeby tá cesta znovu viedla do Nemecka?

Neviem, spoliehal som sa na príjemný GPSkový hlások ,,Janky“.

Áno, bola to cesta na Mníchov, boli sme asi 15 km od nemeckej hranice. Počas týždňovej dovolenky sme potom takto pendlovali medzi dvomi krajinami na troch miestach. Samé deravé hranice, korzo.

A ja som im nepomohol. Mohol som vytiahnuť mapu (nosím stále) a zorientovať sa. Aj ich. Pomôcť im. Ľuďom na úteku, bez znalosti jazyka, geografie, európskych pomerov.

Neviem, mám na celú tú Merkelovej ideológiu s migrantskou krízou dosť vyhranený názor. Tu však boli reálni ľudia, z mäsa a kostí, na reálnom mieste a čase, a … pred mojimi očami.

Bolo to akési iné, ako na internete.

A ja som im nepomohol.