Tak to je koniec, skončili sme, jasná správa. S týmto si už toho veľa neodhryznem . Raz to bolí, raz nebolí. A keď bolí, tak tak, že by som na stene nepotreboval ani lezecké chyty. Direttissima rovno hore po hladkom múre.
Nakoniec musím dať zapravdu tej mojej dentistke s dlhoročnými skúsenosťami. Keď niečo vyzerá, že sa kýva, keď sa zdá, že sa to kýva, a keď sa to aj naozaj kýva, tak sa to jednoducho kýva a musí von.
Kto by sa ich však nebál, tých najlepšie platených MUDr. s kliešťami?
Zoberiem si niečo na čítanie do čakárne. Veľa ľudí tak robí, romány, humor v kindli, a keď potom sadnú do mučiarskeho kresla, eše stále sú vo svete svojej knižky, a ani nezbadajú a…..fuč.
Beriem do vačku paperback ,,The End of Time“ od filozofa Josefa Piepera. Nič lepšie nenájdem pre zubnú čakáreň. Knihu som otvoril už včera, v podtitulku sa hovorí, že je to meditácia o filozofii dejín.
A čo je potom jeden zub oproti filozofii dejín?
Smola. Piatok trinásteho. Prázdne parkovisko, prázdna čakáreň. Dnes si už nezačítam, ešte že som včera stihol recenzie na zadnej strane paperbacku.
Rozkročia sa nado mnou a kážu otvoriť ústa. Otvorím, čoby som neotvoril. The End of Time. Niečo mi pumpujú do mäska pod zúbkom. Len si tlačte, koľko sa vám žiada. Potom na chvíľku zatváram oči a meditujem o konci času a o konci čias.
Hahaha. Voľačo sa tam zomlelo, v tej dutine ústnej (mojej, milej). Trvalo to sekundu. Moja zlatá sa usmieva na svojho meditujúceho pacienta: ,,Vidíte, ani nebolelo, ani netrvalo“.
Zatlieskam jej. Fakt, šikovná panička.
Keby tak ona vedela.
Takto to teda nebolo, aj keď je piatok, trinásteho.
Celá debata | RSS tejto debaty