marianno

V sobotu večer beží pravidelne na RTVS folkloristická súťaž Zem spieva. Dnes táto zem, moja slovenská zem, temer plače.

Sureálne, absurdné scény zo všetkých európskych ulíc. Zo všetkých. Niet rozdielov, znovu sme obnovili hranice a ploty, a pritom nás vírus zglobalizoval tak, ako sa to nepodarilo ani Rotschildovi, ani Sorosovi, euru, ani doláru. Rovnako sa bojí panička v Streatham Common v Londýne, ako sváko na Kutuzovovej vo Svidníku.

My, ľudia, sa bojíme. Ale ako vraví Vlado Krčméry, je lepšie najskôr sa na začiatku dobre zľaknúť, ako sa potom celý čas báť.

Keď som sa priateľom zdôveril, že niektorí ľudia sú dnes v horšej depresii, ako keby tu prebiehal front, – vysmiali ma. Myslel som na to, že v zákopoch čakáš granáty a rakety z – tej, alebo onej strany.

Tu človek nevie, odkiaľ to príde.

Vysmiali ma.

Vysmiali ma a mali pravdu.

Koľko je ešte nažive tých, čo zažili prvú vojnu, druhú vojnu, červený prevrat, červený teror, ruské bévépéčka a potom ,,Kúl v plote“.

A potom to, čo sme žili doma, za dverami našej izby. Slobodná Európa (slobodná, nie ako teraz), Volá Londýn (koho ešte, prosím dnes?) Hlas Ameriky (ako z nejakého bájneho sveta Shangri La.)

Ups and downs.

Bo Jo (Boris Johnson) sa zdôveril svojmu národu, že niektorí, mnohí, sa budú musieť so svojimi blízkymi rozlúčiť predčasne.

Pele (to ten premiér) nám to takto nepovedal, a pevne dúfajme, že na to nemá ani racionálny dôvod.

Ľudia sa rodia, ľudia zomierajú. Tak som to videl na smrteľnej posteli už pri viacerých príbuzných.

Náš človek sa však vždy mal kam pekne vrátiť. K žene, frajerke, ku kamarátom. Vždy sa pekne vrátil k svojej postati. Pre mnohých to boli fabriky, od siedmej do tretej, potom okolo domu, do vinice, do krčmy.

Nie, nemaľujem ilúzie, že sme voľáky odolný, hrdinský, partizánsky národ. To nie sme. To by bol lacný, populistický crap.

My len – trváme.

Tisícročná včela nebude nikdy diktovať svetový verejný diskurz.

Včela dáva len taký ten obyčajný, ale pritom ten náš, med.

Nebude to inak ani teraz.

History can´t wait.