marianno

Nepoznám fejkovejší a komickejší slogan, ako je marketingová ponuka na telefónny ,,paušál na nekonečné volania“.

Nekonečné volania.

Človek by mal žiť do svojej smrti. Alebo aj ďalej, ak je veriaci, ale takých je dnes ako šafránu.

Lebo je to proste tak, že každý človek žije, a potom zomrie.

Politici po celom svete sa cnostne zastrájajú na svojich občanov, že urobia všetko, len aby zachránili čo len jeden život pred Covidom.

Hrozná predstava. Urobím všetko preto…Aj za cenu zničených ekonomík, zničených existencií, narušených jednotlivcov. Slobody a ľudskej dôstojnosti. Človek, ako prvok systému, sociálny konštrukt.

A potom tá tragikomická, falošná dichotómia. Ľudia, tak čo, život, alebo peniaze, čo je dôležitejšie? Život, alebo ekonomika? Toto by sa v každej škole na hodine myslenia malo učiť ako ukážka falošnej dichotómie.

Táto panika a psychoteror boli možné len preto, že sme zabudli, že na konci pozemskej púte každého človeka je smrť.

Ja tú ,,hnusobu“ vôbec nezľahčujem. Dávno predtým, ako tento eufemizmus vymyslel premiér Matovič, pre mňa to bol jednoducho čínsky sajrajt. Lebo to sajrajt je, lebo to z Číny prišlo.

Teraz som sa stretol s kamarátom na cintoríne. Že ako sa má a či mu je už lepšie. No, že pľúca má v háji a učí sa dýchať. Na jiske dvakrát skolaboval, dvakrát mu visel život na vlásku. Predtým ho trápila rakovina.

V mojom rannom detstve na dedine neboli materské škôlky. Starala sa stará mama, a tak sme sa ako deti motali všade, kam sa motala ona.

Keď niekto zomrel, celá dedina išla na pohreb. A nielen to, každý si považoval za povinnosť aj ísť ,,pozrieť mŕtveho“ v otvorenej truhle.

Od detstva som tak vedel, že ľudia aj zomierajú.

Keď som mal 10 rokov, zomieral starý otec. Doma. Matka ma k nemu zobrala, aby som sa so starkým rozlúčil, lebo ten už do rána zomrie. Dnes večer živý, zajtra ráno mŕtvy.

,,Pohladkaj ho“, povedali mi. A tak som mu pohladkal tú vychudnutú, stareckú ruku, vycivenú od celého spektra nádorov. Nebolo to ani hrozné, ani morbídne. Pohladiť ruku starému otcovi, lebo on už do zajtra rána zomrie. Bolo to smutné, ale také….reálne.

Odvtedy som ,,pochovával“ mnohých známych, ale aj blízkych. Vždy je to smutné, ale reálne.

Každý sa jej bojí. Aj veriaci ľudia, ktorí očakávajú po smrti večný život. Možno to majú ťažšie ateisti, neviem, nikdy som ateista nebol. Môžeme si život predlžovať, skvalitňovať, robiť znesiteľnejším, ale ona príde. Vtedy, tam, a tak, ako príde.

Lebo je to reálne a my sme sa možno v roku 2020 aspoň trošku naučili hľadieť tejto pravde do očú.