marianno

Naozaj? Stále viac slovenských politikov má tohto tvrdenia plné ústa. Pandémia a do toho ešte aj táto pošahaná vládna kríza.

Nevyhnutne lovím v historickej pamäti a vynára sa mi rok 1968. Vpád ruských tankov do Československa. Keď sme sa v istom momente báli, že nás ten drahý, slovanský brat, vyhladí z povrchu zemského. Lebo sme si dovolili byť ,,kontrarevolucionári“, ,,antisocialistické sily, ktoré rozbíjajú internacionálnu jednotu socialistického tábora“.

A my sme vtedy chceli len obyčajný ,,socializmus s ľudskou tvárou“.

V auguste 1968 sme sa triasli, že sa tu môže preliať aj veľa krvi. Potom, počas normalizačného procesu, sa národ triasol, aby komunistická nomenklatúra neodhalila, čo si myslí.

Vyše 20 rokov pokrytectva, schizofrénie, paranoje. To bolo vtedy, keď navonok tu 90 percent ľudí volilo komunistickú stranu a doma si s tej istej strany robili vtipy za zlatú mrežu.

Pandémiu nezľahčujem. Zomrelo priveľa ľudí. V marci 2020 sa každý pokakal od strachu. A odvtedy už žijeme len v chaose, manipulácii, neistote. Tá dymová clona je už taká hustá, že ani nevieme, čo je konšpirácia a čo sú aspoň ako tak uchopiteľné fakty.

Sám neviem, ktorá bola najväčšia kríza od vojny. Osobne mi moje perspektívy a vyhliadky viac narušil rok 1968, po ktorom tu ešte viac strašila tá Železná opona.

Asi je to tým, že som bol vtedy mladší.

Čo my už teraz môžu títo?