marianno

Maroš Šefčovič ešte ani oficiálne neoznámil svoju kandidatúru na prezidentu, a už je ho plný internet. A vyzerá tak dobre, že jalová opozícia si s ním absolútne nevie rady, nemá čo naňho našiť.  Veď o ňom nebolo ani len počuť na tejto našej žabomyšej, vidieckej, rodnej hrude. Smer nám vytiahol z klobúka pánka neskompromitovaného, takého toho uhladeného diplomata, bruselského džentlmena, po brexite snáď lepšie povedané, už len Monsieura/Herra.

Prebrázdil sveta, Bratislava, Praha, Moskva – MGIMO, Zimbabwe, Ottawa, Tel Aviv, Stanford University, Salzburg, Brusel. A teraz by nám mohol nadeľovať skúsenosti z Grasalkovičovho paláca.

Ďakujem vďačne, za skúsenosti. Mám ja svoje.  Pán Šefčovič bol pri štarte svojej trajektórie členom komunistickej strany. A ja bývalých komunistov nevolím.

Pokojne mi môžete oponovať, že vtedy bola taká doba, každý schopnejší človek, alebo schopnejší kariérista, alebo len kariérista, musel mať červenú knižku.

Poznal som 9/10 obyvateľstva Československa, ktorí sa k červenej knižke neznížili.

Pokojne mi môžete tvrdiť, že každý človek má právo na omyl, právo na zmenu, právo na obrátenie.

Samozrejme, nech sa páči, ale ja bývalého komunistu za prezidenta voliť nebudem.

Pokojne mi môžete argumentovať, že dnešné mladé voličstvo, od 18 do 35, nemá ani len šajnu, čo bol komunizmus, a vôbec im nebude prekážať bývalý komunista na prezidentskom poste.

Tak nech im neprekáža. Nech si volia.

Ja komunistov nevolím.  Ani po tridsiatich rokoch.